Susanne Gregor: Život medzi dvoma kultúrami a sila príbehov po roku 1989

Zuzana Gregorová

Z psychológie je známy fenomén, že človek sa dokáže objektívne a pravdivo zamyslieť nad niektorými nepríjemnými a bolestivými skutočnosťami zo svojho života až vtedy, keď získal od tých udalostí časový odstup a nadobudol určitý nadhľad. Na ceste dešifrácie mu pomáha psychoterapeut, či psychológ, pretože sám dokáže len veľmi ťažko veci správne posúdiť a vyhodnotiť.

Z histórie je zase známe, že i keď po mnohých rokoch od nejakých udalostí veľa detailov už nie je ani dohľadateľných, ani overiteľných, tak až časový odstup otvára novú cestu tzv. konsenzu, pochopenia a objektívneho posúdenia. Vojnový konflikt, napríklad, je síce možné ukončiť buď porážkou, či víťazstvom jednej strany, ale ani zďaleka to ešte neznamená, že už automaticky nastal mier a medzi znepriatelenými krajinami rozkvitne priateľstvo.

Tieto myšlienky mi napadli pri počúvaní relácie o rakúskej spisovateľke slovenského pôvodu pani Susanne Gregor v relácii Menschenbilder rakúskeho rozhlasu Ö1 dňa 9. novembra.

Spoločné korene

Do Rakúska prišla ako deväťročná so svojimi rodičmi po páde komunistického režimu v auguste 1990, kde jej otec dostal ponuku pracovať v jednej firme. Až dovtedy žili v Žiline.
(Žilina je zhodou okolností i moje rodné mesto až do maturity v roku 1977, keď som sa odsťahoval do Bratislavy a následne emigroval do Rakúska. O to viac ma relácia v rádiu zaujala a vopred sa na ňu tešil pri predbežných programových avízach rozhlasu.)

Jej osud je v mnohom podobný s osudom inej rakúskej spisovateľky slovenského povodu Didi Drobna, o ktorej som nedávno písal. Jedna i druhá prišli do Rakúska ako malé deti. S tým rozdielom, že Susanne už mala akú-takú skúsenosť zo života v komunistickej krajine, i keď len veľmi matnú, ktorú trojročná Didy nemala. Susanne napríklad vnímala, že ľudia z Československa odchádzali do iných krajín a už sa nevrátili. Športovci, či známe osobnosti, ale aj iní. Vnímala, že ľudia museli byť opatrní na to, čo hovoria, lebo by inak mohli mať problémy. Uvedomovala si, že niečo nie je v poriadku, ale zároveň bola ešte príliš mladá na to, aby pochopila, že žije v krajine s totalitným štbácko-komunistickým režimom.

Spoločné ale mali i to, že obidvom bolo nad slnko jasnejšie, že k tomu, aby sa stali rovnocennými na úrovni Rakúšanov, sa musia v prvom rade naučiť perfektne nemčinu. Susanne potom, čo prišli zo Žiliny do Rakúska a začala chodiť do základnej školy, zistila, ze jej spolužiaci ju neberú úplne vážne, lebo nedokázala správne hovoriť po nemecky. Videli síce rozdiel medzi deťmi, ktoré prišli do Rakúska v dôsledku vojny z Bosny a Hercegoviny, ale aj z iných krajín bývalej Juhoslávie, ale jediné, čo si uvedomovala, bolo, že ona, ako Slovenka, je Rakúšanom predsa len „geograficky“ bližšia, ako deti z Balkánu.

Zrod spisovateľky

Po dohovore riaditeľa rakúskej školy s rodičmi ju učitelia nemali prvý rok klasifikovať, aby si najskôr dobre osvojila nový jazyk a až potom mala ten ročník znovu opakovať. Lenže už pred Vianocami riaditeľ telefonoval rodičom, že jej znalosti nemčiny sú natoľko dobré, že ju môžu klasifikovať a tým bude môcť riadne pokračovať v štúdiu bez straty školského roku. Krásne svedectvo o inteligencii a nadaní malej Susanne! Napriek tomu ale cítila, že stále ešte nezapadla do automatickej plynulosti a samozrejmosti zákutí nemeckých jazykových vyjadrovacích schopností. Naučiť sa dokonale nemecky ale nebola pre ňu len výzva. Postupne začala odhaľovať krásu nového jazyka — ako sa nemecky hovorí — Wortschatz — slovného pokladu — a z výzvy sa začala rodiť túžba vniknúť čo najhlbšie do žriedla bohatstva nemeckého jazyka.

Uvažujúc nad otázkou rakúskej redaktorky, či by sa bola stala spisovateľkou i na Slovensku, neodpovedala síce slovom nie, ale vyznelo to tak. Presídlenie s rodičmi do Rakúska v nej totiž vyvolalo húževnatý zápal dokázať komunikovať čo najskôr a čo najlepšie so spolužiakmi perfektnou nemčinou, a v tom vidí zrod jej spisovateľskej činnosti. Jej odpoveď v rádiu som zhrnul do tohoto postrehu:

Keď stratíte reč, ste veľmi závislí na neverbálnom pochopení situácie. Pozornosť sa zaostrí na také detaily, mikro momenty, či mikrostavy, ako je mimika, pohnutie brvou, grimasa na tvári, a pod., lebo to signalizuje buď áno alebo nie. Ba dokonca ešte oveľa viac, totiž celú škálu rôznych reakcií medzi áno a nie, lebo človek je zrazu tak intenzívny vo svojom vnímaní, že sa spontánne učí rozoznávať, pomenovať a dokonca opísať to, čo vidí. A zrazu zisťuje, že obraz, ktorý vníma zrakom, je možné opísať slovami. A to je dôležitý nástroj pre písanie — dokázať slovom zachytiť — akoby kamerou pri filmovaní — i tie najnepatrnejšie, zdanlivo neviditeľné situácie, stavy, kedy veci nielen pozoruje, ale dokáže ich i reprodukovať.

Susanne zhrnula odpoveď konštatovaním, že na jej spisovateľskej činnosti sa podieľalo viacero faktorov, ale konfrontácia, popasovanie sa s dokonalosťou nemeckého jazyka bola určite jedným z nich.

Keď sa naučila písať, začala písať denník. Neskôr pri opise toho, čo zažila, začala vstupovať do interakcií, akýchsi spontánných, fantáziou inšpirovaných úvah nad tým, čo zažila. Spomenula si na jednu situáciu, keď „asi ako 14–15 ročná cestovala autobusom. Jej priateľka čosi povedala jednému mladíkovi, ten sa nad tým veselo usmial a potom sa obrátil ku mne a čosi mi povedal. Nepamätám si detaily, viem len, že keď som prišla domov, sadla som si a začala celú tú situáciu pre seba opisovať, lebo mi to pomohlo rekapitulovať celý dej a pochopiť, o čo vlastne išlo.“

Schreiben um zu verstehen — sa stalo jej mottom. Písanie pre pochopenie z dôvodov zvedavosti, aby lepšie pochopila, sa stalo jej hobby. Veľkú zásluhu na rozvíjaní pisateľského talentu mala jej učiteľka nemčiny, ktorá ju veľmi podporovala. Nemčinu si natoľko obľúbila, že ju po maturite študovala na vysokej škole v odbore germanistika na univerzite v Salzburgu a následne sa stala predmetom jej živobytia, pretože ju vyučuje. Ona, ktorá sa kedysi na základnej škole musela hanbiť za chabé znalosti nemeckého jazyka so slovenským akcentom teraz vyučuje nemčinu! Aký to len zvláštny paradox, zlom a zároveň fascinujúca skutočnosť!

Podobne ako Didy, si prešla tvrdou školou ignorancie a niekedy i pohŕdania za to, že je „iná“ — teda nie taká, ako jej rakúski spolužiaci a učitelia. Keby mala v Žiline v triede spolužiaka z cudzej krajiny, všetci by mali o neho obrovský záujem. Boli by zvedaví, ako sa žije v zemi, z ktorej prišiel. V Rakúsku zažila pravý opak! Väčšina detí nemala ani len potuchu o tom, kde je Slovensko. Pre mnohých spolužiakov bola Sabinou z Česka a nie Susanne — Zuzanou — zo Slovenska. Dnes, po toľkých rokoch, s určitou nadsázkou, ale i humoristicky ladeným podtónom hovorí, že Rakúsko je Gastfreundliches Land — pohostinne-priateľskou krajinou. Pri vyslovení ale kladie dôraz na prvé slovo: Gast — hosť — pohostinstvo. A pripomína známe porekadlo: že dobrý hosť prichádza na tri dni. Ak zostáva dlhšie, začína to byť problematické.

Pretože ale bytostne zostala Slovenkou a na Slovensko často cestuje na návštevu príbuzných a známych, začala si už ako mladá študentka uvedomovať rozdiely medzi spoločnosťou na Slovensku a v Rakúsku. Ako polovičná Rakúšanka, ale i polovičná Slovenka hovorí, že klíma, tón komunikácie je na Slovensku srdečnejší. A tento fenomén, srdečnosť, má vplyv i na reč. Cez slovenskú srdečnosť našla tak spätnú väzbu k jazyku. Zároveň si ale uvedomila, že implantovať slovenskú srdečnosť do nemčiny, čoby určitého produktu nemeckej mentality, se nedá. Každý jazyk má svoje vlastné špecifiká. Jej pedantný rozbor a porovnávanie špecifík medzi slovenčinou a nemčinou jej pomohol rozvíjať nielen jej lingvistický obzor, ale i schopnosť vedieť prevziať určité jazykové pochody v jednom jazyku a zakomponovať ich do pochodov slovotvornej pisateľskej činnosti jazyka, v ktorom píše, v nemčine.

Z plnosti srdca…

Vo svojich knihách Susanne Gregor dokáže osvetliť mikro scény každodenného života a ich pozadie tak, ako to nedokáže žiadna reportáž. Vďaka svojim psychologicky presvedčivým postavám a precíznemu jazyku sa jej podarilo napísať veľmi uznávané romány.
Jej vlastný životopis sa jej stal akoby literárnym kapitálom, z ktorého neustále čerpá. To jej umožňuje pozerať sa bez farebných okuliarov na Rakúsko i Slovensko ako z vnútornej perspektívy, tak aj pohľadom cudzinca — zvonku.

Romány Das letzte rote Jahr (Posledný červený rok, rok 1989, „pád komunizmu“) a Wir werden fliegen (Budeme lietať) preukázala tieto schopnosti. Aj jej posledný román Halbe Leben (Polovičné životy), ktorý vyšiel tento rok, rozpráva príbeh, ktorý sa odohráva v oboch krajinách a zaoberá sa veľmi citlivou, aktuálnou témou, a to 24-hodinovou ošetrovateľskou starostlivosťou.
Je to opatrovateľka Paulina, pozerajúca sa na Rakúsko pohľadom Slovenky: „Aká je to len narcistická krajina plná sebastredných ľudí, ktorí sa točia len okolo seba.“

Nad touto vetou, vloženou do úst Pauliny, musela často premýšľať, aby sa vyhla obvineniu, že je Nestverschmutzer — človek špiniaci do vlastného hniezda. S odstupom času si ale za ňou stojí.
„Každá prosperujúca — blahobytná — spoločnosť (použila slovo Wohlstandsgesellschaft) má v sebe túto narcistickú stránku, lebo sa točí len okolo seba a je sebastredná, nepozerá za hranice vlastného hrnca. „To je aj moja skúsenosť Slovenky žijúcej v Rakúsku: ľudia na Slovensku vedia, čo sú nedostatky, nemôžu si splniť každé svoje želanie, dokážu sa uspokojiť s tým, čo majú. A to sú dva odlišné prístupy k životu.“

V tejto súvislosti hovorí o ďalšom fenoméne: „Ľudia na Slovensku chodia (kráčajú) inak!“ Inak, lebo ich finančné možnosti, všeobecné okolnosti, ako i zdravotné samozrejmosti západných krajín EÚ Slovákom na Slovensku (všeobecne) neumožňujú pravidelne športovať, jazdiť na bicykli, chodiť na turistiku či vandrovať, a pod. v pokročilom veku. „Zdravotný, ale aj školský systém na Slovensku je katastrofa.“ dodáva Susanne Gregor.

Kriticky sa vyjadruje i k súčasnému smerovaniu Slovenska. Použila príklad z eseje Milana Kundery Unesený západ, (1983) v ktorej vyslovuje názor, že Československo, ale aj iné krajiny bývalého „Ostbloku“ patria na Západ, lebo si ich neprávom po II. Svetovej vojne privlastnil Sovietsky Zväz. Susanne s týmto názorom polemizuje, pretože 40 rokov prerušenej kontinuity so Západom, kedy bola ľuďom dennodenne vtĺkaná do hlavy sovietsko-boľševická propaganda, deťom od najútlejšieho veku zavesené na krk červené pionierské šatky a do ich malých úst vložené slogany „práci česť“… „my chceme mier“…„so Sovietskym Zväzom na večné časy“, atď., — inými slovami: tá 40-ročná indoktrinácia s človekom niečo spraví, vnútorne ho pretvára a mení jeho charakter. Ten, kto má záhradu, vie, aké je ťažké vykoreniť burinu do posledných zbytkov malých vlásočníc koreňov, ktoré môžu kedykoľvek začať bujnieť.

Súčasnú situáciu na Slovensku vidí Susanne Gregor ale i pozitívne. „Keď navštívi Fico Putina, okamžite je zvolaná celonárodná masová demonštrácia proti Ficovi. Civilná spoločnosť reaguje úžasne rýchlo, úplne inak, ako v Rakúsku, inak ako v Maďarsku, kde si Orbán robí čo chce a spoločnosti je to zrejme jedno…To sú pre mňa optimistické znaky nádeje v lepšiu a uvedomelejšiu budúcnosť.“

Zrkadlo sebapoznania

Myslím, že v žiadnom období za posledných 100 rokov si Slovensko a Rakúsko neboli tak blízke, ako práve teraz. Po rozpade monarchie, v dobe prvej svetovej vojny a tesne po nej, kedy prevládali silné resentimenty na oboch stranách a úprimná, objektívna a konštruktívna diskusia nebola možná, prišlo obdobie nacionalizmu, fašizmu a klerofašizmu, spolupráca s Hitlerom, druhá svetová vojna. Po jej skončení sa Rakúsko síce vydalo na cestu demokracie, ale v Československu nastalo obdobie diktatúry bolševizmu, eštebácky režim a na dlhé roky skončilo v dekadentnej depresii Studenej vojny. Po skončení komunizmu sa začala síce budovať demokracia, ale až príliš, príliš dlho boli ľudia masírovaní komunistickou propagandou a absolútne neschopní viesť solídny a objektivný dialóg na úrovní očí s krajinami dlhotrvajúceho demokratického systému. Som vďačný za to, že v Susanne Gregor, Didi Drobna a mnohých iných z novej post-totalitnej generácie vyrastajúcej na princípoch demokracie a slobody sa dostávajú na scénu hlasy, ktoré už nie sú nabité predsudkami, uštipačnosťou a — povedzme si to na rovinu — lžami a osočovaním. Ale prichádzajú osobnosti, ktoré vedia pravdivo a s dobrým úmyslom posúdiť situáciu na jednej i na druhej strane. Každému človeku prospieva pozrieť sa niekedy do zrkadla, priznať si chyby, lebo len vtedy, keď o nich vie, má i šancu ich napraviť a byť lepším. A len na tejto úrovni slobody sme schopní prijať obraz zo zrkadla, lebo je úprimný a konštruktívny.

Vďaka Vám, Susanne Gregor! Vďaka i Vám, Didi Drobna! A vďaka i vám ostatným, ktorých mená nepoznám, ale viem, že ste! Vašou zásluhou sa vylepšia nielen susedské vzťahy medzi Rakúskom a Slovenskom, ale i spoločnosť sa začne správať inak a bude lepšia!

Článek o Didi Drobné si můžete přečíst zde 👉 Didi Drobná