Kniha: Ostblockherz — Didy Drobna

Úvod

Na úvod chcem uviesť, že tento text nepíšem ani ako literárny kritik, ani ako slovenský či rakúsky vlastenec. Píšem ho ako človek, ktorého zaujímajú osudy ľudí a ich každodenná snaha vysporiadať sa so všetkými nepríjemnými, ale i príjemnými „samozrejmosťami“ a výzvami, ktoré život prináša.

Kniha Ostblockherz (Srdce východného bloku) autorky Didy Drobna ma oslovila už svojim titulom. Neexistuje jednoslovný slovenský preklad. Slovo „Ostblock“ je pejoratívny rakúsky výraz označujúci krajiny bývalého komunistického režimu – bloku – niekdajších satelitných štátov Sovietskeho Zväzu.

V prípade Slovenska, ale hlavne Čiech, Poľska a bývalého Východného Nemecka je zavádzajúci a geograficky nepravdivý. „Ost“ znamená v nemčine východ a tieto krajiny sa nachádzajú skôr v strede Európy, niektoré dokonca severozápadne od Rakúska. Žiaľ, i napriek 35 rokom od tzv. pádu komunistického systému tento výraz naďalej pretrváva.

 

Posolstvo knihy

V krátkej recenzii uverejnenej na zadnej stránke obálky knihy stojí, že kniha Didy Drobnej je „ostrý, citlivý román o otcoch a dcérach, láske a zriekaní, hneve a odpúšťaní“

„Didy Drobnas „Ostblockherz“ ist ein scharfsinniger, empfindsamer Roman über Väter und Töchter, lieben und loslassen, Wut und Vergebung“.

Z môjho pohľadu je posolstvo tejto knihy oveľa širšie. Didy Drobna je sympatická, vzdelaná žena. Ostblockherz je jej tretí román. Je skvelou vyprávačkou.

V knihe pomenováva fenomény, ktorými prechádza emigrant. Je kritická ako na adresu hostiteľskej rakúskej spoločnosti, tak i na adresu zeme, v tomto prípade komunistického Československa, z ktorej jej rodina emigrovala. Jasne kritizuje dodnes pretrvávajúce klišé, že tí, čo emigrovali, si zvolili život v blahobyte, zatiaľ čo tí, čo zostali, trpeli a treli núdzu.

 

Tri príklady z knihy

1. Detstvo a prízvuk

Už ako malé dievčatko v škôlke vo Viedni si začala uvedomovať rozdiely medzi tzv. vítanými, „dobrými“ cudzincami pochádzajúcimi zo severozápadnej Európy a nezvanými, „zlými“ cudzincami pochádzajúcimi buď z južnej Európy, či z Ázie alebo Afriky.

V skupine detí, do ktorej patrila, boli deti francúzskych diplomatov a iných cudzincov. Deti francúzskych rodičov mali ťažký francúzsky akcent, keď odpovedali v nemeckom jazyku. Často bola svedkom, ako ich vychovávateľky chválili za ich „sladký prízvuk“, i keď ich nemčina bola hrozná.

V tejto skupine, kde bola aj ona so slovanským prízvukom, bol i chlapec egyptských rodičov. Jeho nemčina bola oveľa lepšia ako nemčina francúzskych detí, napriek tomu bolo evidentné, že vychovávateľky sa k nemu správajú chladne a žiadnu chválu na adresu jeho nemeckých jazykových schopností nevyjadrovali.

2. Návraty na Slovensko

Po páde komunizmu a otvorení hraníc Didy často cestovala s rodičmi na Slovensko k starým rodičom a príbuzným.

I keď sa im finančne vôbec nedarilo tak dobre ako v ich veku a postavení rodeným Rakúšanom (otec i matka mali vysokoškolské vzdelanie, ale keďže ich diplom z Vysokej školy Československa nebol kompatibilný s rakúskym akademickým titulom a navyše mali problémy vyjadrovať sa v perfektnej nemčine, nikdy v Rakúsku nepracovali ako akademici a nedostávali ani plat na úrovni svojho vzdelania), predsa len radosť z otvorenia hraníc prevládla.

Často cestovali do Bratislavy a vôbec na Slovensko. Nielen preto, že je to len hodina cesty, ale i preto, že v Rakúsku boli sami, bez priateľov a známych, a v Bratislave mali rodinu a priateľov.

Avšak čím častejšie tam chodili, tým viac boli konfrontovaní s reakciami, aké by pred emigráciou nikdy nečakali. Z poznámok, či už vyslovených priamo, alebo nepriamo, ako sa hovorí — za chrbtom — im bolo nad slnko jasnejšie, že sú na Slovensku konfrontovaní so závisťou, škodoľúbosťou a neúprimnosťou.

Mnohí im neustále dávali najavo, že zatiaľ čo si oni emigráciou zvolili život v blahobyte, „kde padajú ľuďom pečené holuby priamo do huby“, tí, čo zostali, žili chudobne a navyše čelili nespočetným diskrimináciám.

3. Oslava u starých rodičov

V jednej vtipnej kapitole sa Didy rozpisuje o udalosti, ktorá sa stala, keď chodila do tretej triedy. Muselo to byť niekedy v rokoch 1996–1997.

Spolu s rodičmi sa zúčastnila oslavy starých rodičov, ktorí na oslavu pozvali svojich susedov a známych. Tí nevedeli, že Didy žije so svojimi rodičmi v Rakúsku.

V jednom momente, nič netušiac, sa malá Didy preriekla a začala rozprávať o škole, ktorú vo Viedni navštevuje. Šokovaní prítomní sa začali vyzvedať, ako je to možné, ako sa tam dostala.

A tak vyšlo všetko najavo. Otec, aby zabránil ďalšiemu vyzvedaniu, vyzval Didy, aby niečo povedala o tom, ako to v jej škole chodí, čo sa učí, čo ju zaujíma.

Didy sa rozpovedala o slohových úlohách z nemčiny. Očividne ju od útleho detstva zaujímali knihy a písanie.

Začala rozprávať o poslednej slohovej práci, ktorá sa mala zaoberať situáciou vypadnutého vtáčika z hniezda. Hlavnou pomôckou pri tvorbe textu jej mali byť rôzne obrazy, na základe ktorých potom napísala text.

Obraz – fotka – mal byť plastickou predlohou k slovnému opisu. Všetci boli v nemom úžase.

Otec, umocnený atmosférou, hrdý na svoju dcéru, Didy vyzval, aby povedala niečo viac. A tak sa rozpovedala o predošlej slohovej práci o fantázii.

To už nevychádzali z údivu! Akéže to majú zvláštne metódy na tej škole vo Viedni, kde učia malé deti písať na základe obrazov a fantázie a navyše tieto slohové práce učitelia nevyhodnocujú známkami, ale razítkami s rôznymi motívmi a farbami.

 

Sebapoznanie a odvaha

Keď Didy po rokoch, rekapitulova spomienky z detstva a reakcie ľudí na Slovensku, dospela k veľmi zaujímavému postrehu, ktorý v knihe popísala týmito slovami:

„Keď píšem tieto riadky, po prvýkrát sa zamýšľam nad tým, či ma to ovplyvnilo stať sa spisovateľkou. Písať fantastické príbehy. Ale predovšetkým byť slobodná a kreatívna a robiť to, čo nebolo možné vo svete mojich rodičov.“

„Während ich diese Zeile schreibe, frage ich mich zum ersten Mal, ob mich das beeinflusste, Schriftstellerin zu werden. Um Fantasiegeschichten zu schreiben. Aber vor allem, um frei und kreativ zu sein und zu tun, was in der Welt meiner Eltern nicht möglich war…“ (Seite 142)

 

Záver

Počas prezentácie svojej knihy v jednom viedenskom kníhkupectve Didi Drobna povedala, že nikdy nemala rada autobiografie a nikdy ani neplánovala písať autobiografickú knihu.

Ale predstava, že by na základe vlastných skúseností mohla dať na papier to, čím si prechádza rodina emigrantov, v nej tak dlho dozrievala, že sa nakoniec rozhodla túto knihu napísať. Trvalo jej to dva roky a nepísalo sa jej ľahko.

Strkať prsty do nezahojených rán nikdy nie je príjemné. Navyše musela mať súhlas rodičov, lebo vynášanie tzv. špinavého prádla na verejnosť môže byť vnímané ako prejav neúcty, či pokrytectva, niekedy i zloby, či podlého osočovania.

Týmto procesom si musela prejsť, lebo to bola jediná možnosť, ako napísať vierohodnú, pravdivú a dobrú knihu. Klobúk dole a rešpekt za jej úprimnosť a pokoru!

Je to síce tvrdá, ale zaručene istá cesta k sebapoznaniu, k náprave a pozitívnej zmene.

 

Širšie súvislosti a význam

Neviem, koľko je na Slovensku spisovateľov pochádzajúcich z krajín, z ktorých na Slovensko buď emigrovali, alebo prišli za prácou. Osobne viem len o Hoa Nguyen The – Kvet – Vietnamke, ktorá napísala knihu Všetko, čo nás spája a jej prezentácie som sa minulý rok v Bratislave zúčastnil (vyšla vo vydavateľstve N Press s.r.o v marci 2024).

V Rakúsku, kde žijem už vyše 40 rokov, väčšinu svojho života, je obrovské množstvo nemecky píšucich autorov pochádzajúcich zo všetkých možných krajín: Slovenska, (okrem Didy viem ešte o Zdenke Becker-ovej a Susanne Gregor-ovej), Srbska, Bosny Hercegoviny, Bulharska a mnohých iných krajín.

Z tejto skutočnosti mám veľkú radosť. Svedčí to nielen o tom, ako sa deti bývalých emigrantov perfektne naučili krásnu nemčinu a ich diela sú oceňované nemeckými vydavateľstvami, ale vypovedá to i o hostiteľskej krajine, ktorá týmto a mnohým iným deťom otvorila obrovské obzory a dala im šancu žiť a myslieť inak.

Je to svedectvo vypovedajúce o čomsi veľkom, krásnom, čo dodává inšpiráciu a optimismus v lepšiu budúcnosť.