Vojnový zločinec a odporca demokracie

“Dnes sa uskutoční virtuálny rozhovor, ktorý inicioval nemecký kancelár Friedrich Merz, s niektorými hlavnými európskymi lídrami na podporu spravodlivého boja Ukrajiny. Do rozhovorov sa zapoja tak americký prezident Donald Trump ako aj ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj. Rozhovor sa koná v predvečer piatkového osobného stretnutia na Aljaške medzi ruským vojnovým zločincom Putinom a americkým pohŕdačom demokracie Trumpom…“ (Doslova odzneli výrazy „Kriegsverbrecher Putin“ a „Demokratieverächter Trump“.)

Táto správa zaznela dnes ráno v hlavných rakúskych správach rádia Ö1 v podaní oficiálneho korešpondenta rakúskej televízie a rádia v Nemecku Andreasa Pfeiffera. V podobnom duchu – a to na adresu Putina, ale aj Trumpa – sa už dávno pred oznámením tohto stretnutia vyjadruje aj súčasná rakúska vláda a tamojšie médiá.

Aký to len zásadný rozdiel oproti slovám premiéra „slobodnej a suverénnej krajiny“ Slovensko (čo sú premiérove časté a opakované výroky), ktorý pri príležitosti chystaného piatkového stretnutia na adresu Ukrajiny použil prirovnanie o dvoch bojujúcich či súložiacich slonoch, pod nohami ktorých trpí tráva.

Ukrajina sa proti tomuto vyjadreniu ostro ohradila. Ale onen spomínaný slovenský premiér na to reagoval svojím typickým arogantným spôsobom – a namiesto toho, aby sa ospravedlnil alebo aspoň napätú situáciu medzi Slovenskom a Ukrajinou zmiernil, prilial do ohňa ešte viac oleja.

Neviem, akú predstavu o suverénnom a sebavedomom človeku má slovenský premiér. Viem však celkom iste, že je diametrálne odlišná od mojej predstavy o suverénnosti a sebavedomí. Áno, ľudia môžu mať na vec rôzne názory, ale človek so zdravým sebavedomím a inteligenciou určite necíti potrebu pri každej príležitosti to zdôrazňovať.

Tento týždeň som, zhodou okolností, počúval inú reláciu v rakúskom rozhlase, kde dostala možnosť vyjadriť sa k politickému dianiu vo svete jedna mladá, ešte ani nie osemnásťročná študentka, veriaca katolíčka. Relácia bola zameraná na tému, nakoľko sú mladí ľudia – teda ešte bez dokončeného vzdelania a životných skúseností – schopní vnímať a posudzovať politiku a reálne dianie vo svete. Tá študentka pokorne priznala, že ešte nemá vek ani skúsenosti na to, aby s nadhľadom, objektívne a dostatočne rozumne vedela posúdiť pravdu. Po chvíli uvažovania však dodala, že v situáciách, keď má zaujať stanovisko a nevie si rady, sa uchyľuje k modlitbe a prosbe o dar múdrosti. Spomenula pritom mladučkého kráľa Šalamúna, ktorý kedysi rovnako nevedel odhadnúť, ako bude musieť reagovať v závažných situáciách, keďže mu chýbal vek aj životné skúsenosti. Boh ho vtedy odmenil darom múdrosti:

„…pretože si nežiadal ani o moc, ani o peniaze a slávu, ale o múdrosť, ktorá by ako jediná korektná zbraň mala slúžiť panovníkom…“ (voľná interpretácia Prvej knihy kráľov, 3. kapitola).

Od čias mojej emigrácie za komunizmu už na Slovensku nežijem. Väčšinu svojho života som prežil vo fungujúcej demokracii. V poslednom období tu síce tiež zažívam výpady populistov – či už radikálne orientovaných doprava alebo doľava – no stále je to slušná a vzdelaná demokratická spoločnosť.

„Neprislúcha mi komentovať rôzne udalosti, ktoré sa odohrávajú na Slovensku.“

Ale pri občasnom počúvaní toho, čo zo seba dokáže vyprodukovať slovenský premiér, sa mi dvíha žalúdok a hanbím sa za to, že mu „jeho“ voliči dali mandát na vytvorenie vlády. Dobrý a múdry politik by mal mať víziu, dar vedieť pomenovať fenomény, ktoré sa dejú, schopnosť byť vodcovskou osobnosťou, ale zároveň by mal mať charizmu, vedieť spájať ľudí a byť tu pre všetkých – nielen pre tých, ktorí ho volili. Mal by byť ústrednou, motivujúcou osobnosťou pri hľadaní riešení pre spoločnú vec a spoločné dobro. Mal by to byť človek, ktorý rešpektuje pozitívne hodnoty. Dobré hodnoty však môže šíriť len ten, kto ich má v sebe – podľa biblického motta:

„Z plnosti srdca hovoria moje ústa.“

Dobrý politik, vodca, je v mojich očiach človekom pokory. A je aj nábožný – nie v tom zmysle, že bude každý deň či nedeľu chodiť do kostola, ale v tom, že si uvedomuje sám seba, svoje hranice a obmedzenia, svoju závislosť od vyššej a dokonalejšej múdrosti, ktorú neustále – najmä vtedy, keď ide o vážne veci – prosí o pomoc a osvietenie.

Slovensko si už raz vo svojich novodobých dejinách po páde komunizmu zažilo na vlastnej koži „vodcu“, o ktorom sa vtedy hovorilo, že má síce dar reči, ale že najskôr hovorí a až potom myslí.

Všetci vieme, akou škvrnou navždy zostane tento „vodca“ v novodobých slovenských dejinách.

Obávam sa, že takéhoto „vodcu“ má Slovensko aj dnes. Či tých škvŕn v období samostatného Slovenska ešte nebolo dosť? Počas druhej svetovej vojny sa klerofašistická vláda postavila na stranu Hitlera, v súčasnosti vidíme, ako si terajší premiér medzi prvými prioritami zvolil uctenie hrobu „veľkého Slováka“, komunistického prezidenta Husáka. Toho Husáka, ktorý obdobím normalizácie zabetónoval krivenie charakterov a vyhnal tisíce ľudí do emigrácie.

A či máme aj teraz mlčať, keď slovenský premiér vymazáva z pamäti ľudstva bezcharakterný Putinov režim? Keď ignoruje jeho brutálnu likvidáciu Navalného a celej opozície, agresívny vpád na Ukrajinu, masové vraždenie a psychoteror na civilistoch? Keď sa chodí poklonkovať do Moskvy a doma verejne kritizuje a zosmiešňuje Európsku úniu? Prečo je Slovensko vôbec členom EÚ? Veď ak je mu EÚ dobrá len na financovanie a obchod, tak to je vrchol bezcharakternosti!

Ako „bývalý“, ale časťou duše stále Slovák, sa hanbím.
Hanbím sa za tých, ktorí stranu tohto premiéra volili.
A hanbím sa aj za neho – pretože jeho výroky, jeho štýl vládnutia je odporný